Je to naozaj dôstojné, správne a spásonosné?

Vážení čitatelia, dobre si všímajme, aké slová používajú vládnuce elity a médiá v súvislosti s frontálnym, centralizovaným útokom na pracujúcu triedu.
V súvislosti s radikálnym celoplošným znižovaním sociálnej úrovne obyvateľstva vo všetkých smeroch (a vraj kapitalizmus je progresívny) počúvame slová ako
"zodpovednosť" "záchrana" "nevyhnutnosť" či dokonca "život nad pomery". Aj to je dôvod, prečo často prepínam správy.
Média si do bodky osvojili rétoriku a myslenie finančníkov a politikov a dennodenne ospravedlňujú či legitimizujú snahy o zbedačovanie ľudstva, až by tomu človek uveril a v rámci solidarity prestal jesť. Nikto v médiách nespochybní systém ako taký, hoc by to bolo úplne na mieste. Nikto v médiách nepovie, že v tomto spore neťaháme všetci za jeden koniec, ale stojíme proti sebe. Bankári, finančníci a buržoázni politici (ako aj ich posluhovači z radov údajnej "inteligencie") na jednej strane a pracujúca trieda na strane druhej. V Európskej Únii sme dospeli k ďalšej strate národnej suverenity v podobe kontroly rozpočtov Úniou. Koho však táto inštitúcia zachraňuje? Zachraňuje celé ľudstvo, alebo len jednu z dvoch hlavných tried? Zachraňujú tú triedu, ktorej tento režim slúži, aby náhodou neprišla o svoje peniaze a po pracujúcich sa pritom musí šliapať hlava-nehlava. Na strane jednej sa znižuje schodok HDP protiľudovými reformami, na strane druhej sa štáty povinne a bez reptania zadlžujú pôžičkami s vysokými úrokmi na euroval, vďaka ktorému banky neprídu o svoje peniaze. Treba snáď ešte iný dôkaz?
Tak isto sa hľadajú rôzne príčiny súčasnej dlhovej a hospodárskej krízy, akoby šlo len o nejaký omyl. Dôsledky kapitalistického hospodárstva sa vydávajú za jeho odchylky či pochybenia politikov.
Hlavný rozpor kapitalizmu medzi spoločenským charakterom práce a súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov by im mohol oči vyklať, no o týchto veciach je neprípustné hovoriť. Tu počujeme odborníka, ako hovorí, že škrty spomalia ekonomickú stimuláciu, tam druhý odborník zasa hovorí, že treba škrtiť viac, no nikto sa sedliackym rozumom nespýta, ako je možné, že pri takom raste produkcie a pri takej spotrebe práce máme škrtať, keď by sme sa logicky mali mať lepšie. Koľko sme sa napočúvali o ekonomických rastoch? Kam mizne to ospevované HDP? Odpoveď nie je komplikovaná: celé národy totiž nepracujú pre seba, ale pre hŕstku kapitalistov. To čo spoločne vyprodukujeme nám nepatrí.
Nemali by sme však strácať hlavu, nakoľko to nie je stav večný. Najväčšou utópiou na svete je tvrdiť, že kapitalizmus tu bude večne. Koľko dlho, to záleží len na nás. Našimi zbraňami sú solidarita, jednota a organizovanosť a čím skôr si ich osvojíme, tým lepšie pre nás a tým horšie pre nich.