Práca – eso v rukáve kapitalistov

,„...robotníci môžu len dotiaľ žiť, dokiaľ nachádzajú prácu, a ktorí len dotiaľ nachádzajú prácu, dokiaľ ich práca rozmnožuje kapitál. Títo robotníci, ktorí sa musia predávať po kúsku, sú tovarom ako každý iný obchodný článok, a preto podliehajú všetkým vrtochom konkurencie, každému kolísaniu trhu.“ (Manifest KS)

Bez práce nie sú koláče

To je známa a pravdivá veta. Pokiaľ nemáme prácu, prichádzame o zdroj vlastného živobytia. Nemáme z čoho platiť nájom či vychovávať deti. Naša potreba v tomto systéme je obmedzená trhom, teda ak nás trh nepotrebuje, sme nezamestnaní. Veď ktorý kapitalista by si kupoval nepotrebné veci? Je to z hľadiska trhu iracionálne, akoby si firma na spracovanie dreva kúpila napríklad miešačku. Vo voľnom kapitalistickom trhu je človek degradovaný na obyčajný stroj, ktorý, najmä vo veľkých fabrikách, vykonáva neustále tú istú prácu. Ak sa namiesto neho vyrobí skutočný stroj, je výhodné ho prepustiť. Človek v tomto systéme má rovnakú, či dokonca menšiu hodnotu ako miešačka, zváračka, zdvihák, dopravný pás a pod. Lenže na rozdiel od týchto strojov, človek musí živiť vlastnú rodinu. A aby mohol živiť rodinu, potrebuje prácu. Dostávame sa do začarovaného kruhu kapitalistického zriadenia.

Kapitalista – zotročovateľ či „darca chleba?“

Najskôr začnem tvrdením neoliberálnych ideológov, že treba znížiť dane a odvody. Pretože keď sa znížia tieto položky pre investora – môže vstúpiť na trh a „dať nám prácu“ - teda začať nás vykorisťovať, pričom si touto prácou zabezpečíme prežitie. V dôsledku tejto situácie sa mi vybavuje obraz feudalizmu. Zlatí feudáli! Taktiež nám dávali prácu. A tej práce bolo až do zodretia. Umožnili pracujúcim drieť celé dni na feudálnych poliach a z ich úmornej driny im dávali malé percento úrody – aby prežili. Sami pritom nemuseli robiť nič – veď mali polia. Polia sa neskôr vymenili za kapitál. V nejednej scéne z nekonečných latinskoamerických telenoviel vidíme, ako sa majitelia domu vystatujú pred slúžkou že „jej dávajú chlieb každodenný“. Pričom ona pracuje celé dni, boháči sa len promenádujú a robia biznis s ďalšími majiteľmi kapitálu.

Všetko pre zisk

Stačí si otvoriť jedno číslo nejakej ekonomickej tlače, aby nám bolo jasné, že všetko čo vykonávajú kapitalisti, vykonávajú len pre zisk. Platí to od majiteľov médií, cez nemocnice a záchranky až po reštaurácie a krčmy. Nikto neinvestuje napr. do záchrannej služby preto, lebo chce zachraňovať životy, ale preto, lebo to vynáša zisk. Taktiež môžeme pozorovať veľké finančné skupiny (napr. Penta, J&T), ktoré vlastnia celú škálu podnikov. Od mäsokombinátov, cez nemocnice a banky, až po „mienkotvorné médiá“. Požadovať „charitatívne činy“, či „dobrovoľnosť“ je v kapitalizme niečo nemysliteľné a je to niečo pre samotný systém iracionálne. To, že majitelia kapitálu vrátia o niečo viac z odcudzenej práce nemá nič spoločné s charitou. Pre koho má byť táto „charita“? Pre ľudí, ktorí keby neboli vykorisťovaní, tak by žiadnu nepotrebovali?

Ako sa dostať z tohto začarovaného kruhu voľného trhu, ktorý toľko šliape po ľudskej dôstojnosti? Pokiaľ sa nezastaví akumulácia kapitálu v rukách pár jednotlivcov, situácia sa nemôže zmeniť, pretože práve tá je podstatou systému. Taktiež sa musia zmeniť vlastnícke pomery a namiesto potrieb kapitálu sa musí začať vyrábať pre potreby ľudí. Stroj má slúžiť človeku a nie človek stroju.

Zdroj: www.szm.hng.sk